Priznám sa, som riadne nabrúsený na Igora Matoviča za jeho najnovší kúsok. Tu sú hlavné dôvody, prečo si myslím, že jeho anketa spojená s ultimátom je nielen nešťastnou formou politického marketingu, ale aj nebezpečným populizmom, a pre partnerov neprijateľná.
Vydieranie. Aj keď sa ankety zúčastní 200 tisíc ľudí, stále to bude iba zlomok voličov na Slovensku, a aj zlomok voličov terajšej demokratickej opozície. Navyše, nie je možné zaručiť, že každý hlasujúci je unikátny a legitímny volič. Podmieniť účasť v koalícii vôľou tejto menšiny voličov Matovič samozrejme môže, ale pôjde o vnucovanie vôle menšiny koaličnej väčšine, podmienené tým, že v prípade neakceptovania vznikne tej väčšine nenapraviteľná škoda. Inými slovami, ide o vydieranie. Matovič môže 11 bodov v koalícii presadiť aj tak. Ale bez ultimáta na základe dohody, kde iné strany môžu predostrieť svoje požiadavky, ktorými tie jeho vyvážia. V blogu Richarda Sulíka sa dočítate, že s prijatím väčšiny z nich by nemala SaS zásadný problem:
https://dennikn.sk/blog/1753464/igorova-jedenastka/?ref=listIlúzia rozhodovania. Matovič tvrdí, že chce dať aspoň časť rozhodovania o krajine do rúk ľudí. Ale ním predostrené otázky v skutočnosti o ničom nerozhodujú. Ľúbivé populisticky formulované otázky sú v skutočnosti iba schvaľovaním prianí spravodlivých trestov pre politikov, dobrého zdravotníctva a vecí zadarmo. Ale to nie je rozhodovanie. Rozhodnutie je nie, či chceme MHD a vlaky zadarmo, ale či chceme MHD a vlaky zadarmo za cenu vyšších daní. Či chceme expresné operácie za cenu vyšších odvodov. Skutočné rozhodnutie o týchto otázkach budú musieť urobiť aj tak politici. Politici budú musieť rozhodnúť, aký iný výdavok obetujeme, aby sme splnili bod z ankety, či aký účinný bude zákon riešiaci hmotnú zodpovednosť politikov. Ale to už predmetom hlasovania v ankete nebude.
Matovičova metóda priamej demokracie je na riešenie komplexných problémov nefunkčná. Predstavte si, že sme po voľbách v roku 1998. Je nutné zrealizovať extrémne náročné a bolestivé reformy. Opozícia dostala mandát od voličov, chystá sa urobiť to, čo je nutné. A do toho príde, čo ja viem SOP, a podmieni svoj vstup do koalície anketou. Budú tam otázky ako “Ste proti prepúšťaniu?” “Ste za privatizáciu štátnych podnikov?” “Ste za trináste dôchodky?” A tak ďalej. Ďaleko by sa Dzurinda s reformami nedostal. Predstavte si, že všetko rozrežete na stovky malých rozhodnutí, a dáte o nich hlasovať ľuďom individuálne. Skoro si uvedomíte, že takto nie je možné zrealizovať žiadnu zmenu, lebo väčšina bude pochopiteľne hlasovať za ideálny stav pri všetkých bodoch. Napríklad bude hlasovať v jednom bode za nízke odvody a v inom bode za silný sociálny štát. Preto je oveľa zodpovednejšie hlasovať za vízie a konkrétne programy, ktoré reprezentujú politické strany. Tie obsahujú komplexné riešenia, vrátane nepopulárnych opatrení, a mali by aj hovoriť o tom, čo každý benefit bude stáť, čo iné musíme pre jeho naplnenie obetovať, resp. ako konkrétne k dosiahnutiu benefitu dospieť. Koláč sa nedá upiecť iba z hrozienok.
Posilnenie priamej demokracie sa má robiť inak. Posilnenie priamej demokracie je legitímny program. Ale je to závažná zmena politického systému, ktorá si vyžaduje široko akceptované ústavné zmeny. Napríklad nový ústavný zákon o referende. Ak máme riadiť krajinu podľa vôle ľudí priamo, musí na to existovať riadny a nespochybniteľný mechanizmus. A aj ten musí byť rezervovaný iba na závažné otázky. Snaha suplovať tento mechanizmus kombináciou sugestívnej ankety s relatívne vedľajšími bodmi, a následného vydierania partnerov, zaváňa mesiášstvom a túžbou po nadmernej moci. My nežijeme v diktatúre, žijeme v demokratickej republike, kde sú zavedené demokratické a široko akceptované mechanizmy na zavádzanie zmien. Snaha o ich úpravu je legitímna. Snaha o ich obchádzanie už nie.
Prečo práve tieto otázky a prečo práve teraz? O ilúzii rozhodovania som už písal v bode 2. a 3. Ďalším rozmerom tejto ilúzie je ten stranícky a mocenský. O otázkach, o ktorých sa bude hlasovať, rozhodol politik Matovič. Na doplnenie otázok do ankety vyzval iných politikov: Sulíka, Kisku, Trubana, Hlinu, Kollára. O návrhoch politikov ale už rozhodnúť môžeme. Proces sa volá parlamentné voľby. Ako som už uviedol vyššie, táto forma rozhodovania je zodpovednejšia. Ako by teda Matovičova metóda priamej demokracie narušila partokraciu? Nijako zásadne. Hlasovalo by sa opäť iba o návrhoch politikov a politických strán, a ich implementácia by opäť ostala na politikoch a politických stranách. A ukážte mi na tých, ktorí by v honbe za čo najväčším počtom schválených anketových otázok neskĺzli k populizmu. Ten môžeme badať už v otázkach samotného vynálezcu. Matovič sa nenamáhal definovať, aké pravidlá plánuje pre svoju anketu uplatňovať v budúcnosti. Jedna je tri týždne pred voľbami. Ďalšia by mohla byť počas koaličných rokovaní a ďalšie možno každý polrok. Alebo hocikedy, keď sa Matovičovi zachce? Práve to je odhalením mocenskej podstaty Matovičovho návrhu. Ak by došlo k jeho akceptácii ostatnými partnermi, získa univerzálny prostriedok, ako v koalícii uplatňovať svoj vplyv nadmerne nad svoj vlastný volebný výsledok. Stačí vytiahnuť meč v podobe ultimáta a štít v podobe “ľudovej” ankety, a oponent bude musieť voľky-nevoľky ustúpiť.
Chcem veriť, že celý ten nápad bol iba dobrý úmysel, len trocha nedomyslený. Lebo v opačnom prípade ide o vypočítavý a nemorálny populizmus. Nebezpečný hlad po moci zamaskovaný v baraňom rúchu “služobníka ľudu.” Čo ma zaráža, je slepota barda demokracie, ktorého si vysoko vážim, pána Budaja, či ostatných osobností OĽaNO, ktoré by mali byť zárukou konštruktívnosti a slušnosti. Pretože tento návrh, a ultimatum s ním spojené, zo strany OĽaNO slušný nie je. Ani voči partnerom, ani voči verejnosti. Aj keď sa takým môže na prvý pohľad zdať. Zdá sa, že si to naštastie uvedomili aj v OĽaNO, a urobili krok späť.
